Bol to dobrý rok pre vedu.
Možno nie zásadný v zmysle, že by sa nám pred očami udiala VEĽKÁ a OKAMŽITÁ a REVOLÚCIA. Ale v roku 2024 sa odohralo množstvo zaujímavých objavov, špeciálne to platí pre medicínu. A keďže máme koniec roka, dejiny odpustia nejaké to bilancovanie.
Čo boli teda najdôležitejšie vedecké udalosti roka 2024?
Umelá inteligencia, ktorá nám pomáha chápať bielkoviny, prítomnosť kvapalnej vody v našej slnečnej sústave aj nádej pre boj s vírusom HIV.
Začnem od konca. Možno až príliš potichu zapadla tento rok správa, že pri boji s vírusom HIV sme spravili zásadný krok - natoľko zásadný, že podľa magazínu Science to bola vedecká udalosť roka.
Vírusom HIV sa totiž ročne nakazí asi milión ľudí a tento vírus a ochorenie AIDS síce dnes dokážeme dobre držať pod kontrolou, dokonca pacienti už nemusia šíriť vírus, no liek stále nemáme.
Klinické testy novej látky však ukazujú, že môže byť takmer dokonalou prevenciou.
Testy najskôr v Afrike a neskôr naprieč rôznymi kontinentmi ukázali, že lenacapavir (látka už je schválená v Európskej únii) dokáže takmer vždy ochrániť pred budúcou nákazou. Lenže to je len polovica príbehu: rovnako dôležité je technologické pozadie.
Lenacapavir vychádza z lepšieho pochopenia kapsidy HIV, akejsi bielkovinovej ochrannej štruktúry či obalu vírusu, ktorá chráni jeho genetickú informáciu. Práve na tento proteín lenacapavir cieli.
Mnohé vírusy chráni podobné bielkovinové puzdro, takže samotným zásadným pokrokom už je objav mechanizmu, ako na takéto nákazy útočiť.
Keď sme pri bielkovinách, Nobelovu cenu za chémiu tento rok získali vedci, ktorí nám umožnili lepšie pochopiť bielkoviny, navrhovať ich, predvídať ich štruktúru a využili pri tom umelú inteligenciu. Jednak to bola extrémne rýchlo udelená nobelovka (na jej pomery), zároveň práve pomoc umelej inteligencie pri predvídaní, opisovaní a navrhovaní štruktúr proteínov je obrovským, možno dokonca najväčším súčasným pokrokom, ktorý do vedy prináša AI.
Dnes poznáme zhruba 200 miliónov bielkovín a umelá inteligencia nám pomohla odhadnúť štruktúru prakticky každej z nich. To je taký zásadný posun v našich možnostiach navrhovať budúce lieky, že dnes vlastne ani len netušíme, aké to prinesie dôsledky.
Veľa zaujímavého sa toho udialo aj v skúmaní kozmu. Ak by som mal z astronómie či astrofyziky vybrať len pár udalostí, jednou z najzaujímavejších bolo zistenie, že s vývojom vesmíru to akosi nie je v poriadku.
Presnejšie, dáta z Vesmírneho teleskopu Jamesa Webba (to prekvapivé nie je) nedávno ukázali, že veľmi skorý vesmír vyzerá inak, ako hovoria naše teórie (to už prekvapivé je). Už vieme, že vesmír len relatívne krátko po veľkom tresku je oveľa jasnejší a vyvinutejší, ako by mal byť. Je v ňom oveľa viac rozvinutých a žiariacich galaxií, než hovoria naše vývojové hypotézy – skrátka, vyzerá oveľa dospelejšie, nie ako batoľa.
Ak pred dvomi rokmi prišiel teleskop s touto záhadou, tento rok na ňu naznačil odpoveď.
Spektroskopia ukázala, že najstaršie galaxie mali v sebe ohromujúce množstvá medzihviezdneho plynu a prachu, vrátane ťažších prvkov. To znamená, že ešte predtým sa formovali gigantické hviezdy, ktoré explodovali ako supernovy. Na začiatku vesmíru tak rýchlo vznikali a zanikali obrovitánske hviezdy.
Zároveň sa formovali masívne čierne diery, ktoré pri hltaní okolitého materiálu žiarili (s týmito zábleskami je to oveľa komplikovanejšie, ale asi to stačí na tomto mieste vysvetliť takto).
Akurát teda nik netuší, ako mohli v tom čase takéto čierne diery vznikať. Možno, napríklad, nevyžadovali umierajúce hviezdy, no v skorom kozme bolo toľko hmoty, že jej zhluky kolabovali do čiernych dier priamo.
